Portrétne fotenie nie je len o tom vyzerať dobre na fotografii. Pre mnohých ľudí je to skúsenosť, ktorá mení ich pohľad na seba, pomáha prekonať obavy z fotoaparátu a posilňuje ich sebavedomie. V tomto článku sa dozviete, prečo sa profesionálny portrét môže stať formou sebapoznania a ako môžete zažiť portrétne fotenie tak, aby ste sa cítili prirodzene a uvoľnene.
Prečo sa niektorí ľudia neradi fotia? Čoho sa obávajú?
Najčastejšia veta, keď idem niekoho fotiť, hneď po úvodnom zoznámení, je:
„Nemám dobré fotky, lebo vôbec nie som fotogenický/á.”
Nezáleží na profesii a ani na veku. Je jedno či je to architekt, právnik alebo finančníčka. Nakoniec sa vždy ukáže, že ide skôr o vnútorný blok ako realitu. Niečo, čo si ľudia o sebe myslia, ale počas fotenia sa postupne mení.
Nechcem tu hovoriť o technike, svetlách a a pózach. Chcem vám priblížiť, aké to je zažiť fotenie ako proces sebapoznania – a prečo sa portrét môže stať takou malou, ale hlbokou terapiou.
1. Strach pred objektívom: kvôli vzhľadu aj zraniteľnosti
Mnohí ľudia prichádzajú s konkrétnymi obavami:
„Keď sa usmejem, bude to vyzerať trápne” alebo
„Nemôžem sa usmiať, lebo sa mi pri tom čudne krivia ústa.”
„Nemám rád/a svoj profil.“
Často ide o konkrétne detaily: postava, vrásky, nesúmerný nos alebo zuby, veľké či malé prsia. Je to reálny pocit, ktorý človek pred objektívom má.
A za tým všetkým sa často skrýva ešte niečo viac – zraniteľnosť. Obava z toho, ako nás uvidí objektív, a že nás druhí budú posudzovať a hodnotiť.
Práve toto je terapeutický rozmer fotenia: keď človek prestane kritizovať každý detail, zistí, že tie drobné „nedokonalosti” tvoria jeho jedinečnosť. Fotografia prestáva byť dôkazom nedostatkov a stáva sa zrkadlom prítomnosti a prirodzenosti.
2. Keď prestaneš hrať pri dokonalú verziu seba
… obajví sa pravda. A tá je väčšinou krajšia.
Počas fotenia po nejakom čase väčšinou zmizne prvotný strach. Nie preto, že zmizne fotoaparát, ale preto, že sa prestaneš sledovať. Vtedy prichádza moment, ktorý často prekvapí viac, než by si očakával.
Stačí prestať:
- kontrolovať každú pózu,
- koncentrovať sa na chybičky v úsmeve,
- hovoriť si, ako by si mal/a na fotke vyzerať.
Vtedy vznikajú momentky, ktoré sú oveľa silnejšie ako akákoľvek póza. Úprimný smiech, prirodzené gesto, pokojný pohľad. Takto vzniká dokonalý portrét.
3. Ako pomáham ľuďom uvoľniť sa pred fotoaparátom
Každý človek potrebuje trochu iný prístup. Niekto sa uvoľní pri rozhovore, iný potrebuje chvíľu ticha, väčšine stačí vidieť priebežne fotky a rozprávať sa o nich. Niekomu dobre padne káva.
Počas fotenia sa nerozprávame o tom, ako má človek vyzerať, ale o bežných veciach, aby prestal vnímať, že je stále pred objektívom.
Ukazujeme si fotky priebežne – nie preto, aby som ho/ju konfrontovala, ale aby videli, že to, čo cítia, sa dá zachytiť pekne aj bez pózovania.
Vysvetlím, prečo niektorý uhol alebo pohľad funguje, čo robí svetlo, kam sa pozerať, ako sa usmiať. Tým dávam klientovi pocit kontroly a z fotenia, z ktorého mal obavy, sa stáva spolupráca.
Základné pravidlá a pózy beriem len ako inšpiráciu, nejaký rámec, ktorých sa nedržím striktne. Keďže každý človek má inú energiu, gestá a tempo, priebežne ich prispôsobujem jemu. Hľadám, čo je pre každého prirodzené, nielen „správne“.
A práve v tomto bode vzniká zlom: človek sa už nefotí so mnou, ale so sebou. A to je ten moment, keď sa portrét stáva tak trochu aj terapiou.
4. Portrét ako zrkadlo vnútornej sily portrétne fotenie
Po fotení mi často klienti hovoria: „Ani som nevedela, že môžem takto dobre vyzerať.“ Nie preto, že by fotka klamala – ale preto, že sa na seba prestali pozerať kriticky.
Fotoaparátom totiž nezachytávam len tvár. Zachytávam výrazy, charakter a hlavne energiu, ktorá sa nedá príliš naplánovať.
A práve reakcie po fotení sú často najzaujímavejšie.
Manažérka Katka mi po portrétnom fotení povedala, že nebola stiesnená napriek tomu, že sa pred objektívom zvyčajne necíti dobre. A že od fotenia u mňa už spred objektívu neuteká, lebo som jej ukázala, ako na to.
Druhá manažérka Milena to vystihla takto: „Jej fotografie zachytia vašu dušu a zrazu uvidíte nielen jej talent ako zachytiť vaše najkrajšie ja, ale aj vaše rôzne tváre. Vie výborne navigovať nesmelých a hanblivých …“ Priznávam, potešilo ma to.
A do tretice – manažérka Alena: „Martina upozorní na dôležité detaily, pri rozhovore vie nenútene vystihnúť správny moment.“
5. Čo si môžete odniesť z portrétneho fotenia
Každé fotenie je trochu iné. Niektorí ľudia prídu s obavami, iní s očakávaním, ale väčšina odchádza s niečím, čo nečakala – so zážitkom, ktorý presahuje samotné fotky.
Čo si môžete odniesť z fotenia:
- iný pohľad na seba. Prestanete byť na seba takí prísni. Zrazu vidíte namiesto domnelých nedostatkov váš osobitý šarm, eleganciu, jemnosť, silu alebo možno zvláštne vyžarovanie pokoja.
- čaro v spontánnosti. Často práve vtedy, keď prestanete myslieť na to, ako pôsobíte, vznikne fotka, ktorá vás najviac vystihuje. Spontánny úsmev alebo pohľad mimo objektívu má niekedy vačšiu silu než naštylizovaná póza.
- skúsenosť, že portrétne fotenie je spolupráca, nie kontrola. Fotenie nie je o státí pred objektívom. Je to rozhovor a spoznávanie sa.
6. Ak vás portrétne fotenie oslovilo
Ak aj vy patríte medzi ľudí, ktorí majú pocit, že nie sú fotogenickí a pred objektívom máte rešpek, portrétne fotenie môže byť skúsenosťou, ktorá vám pomôže vidieť sa inak.
Portréty fotím v Bratislave a okolí, ale v prípade záujmu môžem prísť kamkoľvek na Slovensku.
Fotenie môže prebiehať v mojom domácom foto štúdiu, priamo vo firme alebo v exteriéri – podľa toho, čo viac vystihuje váš obraz.
Ak nastal čas na vlastný portrét a zaujímajú vás ďaľšie informácie, pokojne mi napíšte alebo si pozrite viac infotrmácií na stránke 👉 Fotenie portrétov
7. O mne
Som Martina Brunovská a už viac ako 10 rokov sa venujem portrétnej a eventovej fotografii. Mojou vášňou je pomáhať ľuďom cítiť sa pred objektívom príjemne a prirodzene a ukázať im krásu, o ktorej sami často pochybujú.